Na zápasy do Banskej Bystrice dochádzajú z Liptova. V názve tímu majú meno krčmy, v ktorej sa stretávajú. Fandí im rodná obec a fanúšikovia s nimi niekedy cestujú aj do mesta pod Urpínom. Prinášame vám rozhovor s Jurajom Sojákom, ktorý nám prezradil viac o svojom mužstve – Hančurka Team.
Do súťaží malého futbalu v Banskej Bystrici sa chalani z Liptovskej Lužnej prihlásili v roku 2017, keď sa súťaže hrali ešte pod hlavičkou MÚMF. Odvtedy vyhrali každú ligu, ktorú hrali. Postupne ovládli V. A ligu, IV. ligu a následne aj III. Ligu. Po tom, čo organizáciu súťaží prevzal Banskobystrický zväz malého futbalu, sa Hančurka Teamu podarilo neoficiálne vyhrať aj II. ligu v sezóne 2020/2021, ktorá však bola poznačená koronakrízou a oficiálni víťazi líg vyhlásení neboli, keďže sa ročník dohrával len prostredníctvom tréningových zápasov.
Rozhovor s Jurajom Sojákom, hráčom Hančurka Teamu, sa niesol v priateľskom a najmä humornom duchu, keď niektoré odpovede Juraja často doprevádzal aj smiech. Viac o mužstve, ktoré vyhralo napríklad aj posledný Kamarát Cup, sa dozviete v prvom zo série rozhovorov, v ktorých vám postupne priblížime mužstvá hrajúce malý futbal v Banskej Bystrici.
Kedy a prečo ste sa rozhodli založiť Hančurka Team?
Všetko to začalo približne pred siedmimi rokmi. U nás v Liptovskej Lužnej sa každý rok koná turnaj na umelej tráve. Tak sme sa zopár chalanov rozhodli, že ideme vytvoriť mužstvo.
Prečo práve názov Hančurka Team?
Názov je odvodený od názvu krčmy, do ktorej chodievame.
Predstav nám bližšie svoj tím.
Máme približne 15 hráčov. Deväťdesiat percent mužstva je od nás z dediny. Dvaja sú tzv. „legionári“ z Ružomberka. Máme v mužstve všetky vekové kategórie, od 20 až po 48 rokov.
Prečo ste sa rozhodli prihlásiť do súťaží malého futbalu v Banskej Bystrici?
V zimnom období sme chodievali hrávať soboty pravidelne ku nám do haly. Zvykli sme si na to, aj partia sa super vytvorila. Chceli sme teda skúsiť niečo súťažné. Nakoľko u nás v okolí Ružomberka a Liptovského Mikuláša nebola v podstate žiadna taká súťaž, tak jeden kamarát na internete našiel, že najbližšie by to bolo v Banskej Bystrici.
Niekedy sa nezmestia do áut, inokedy vypravia aj fanúšikov
Ako dochádzate na zápasy a ako tieto výjazdy prebiehajú?
Dochádzame na autách, väčšinou na dvoch. Niekedy sa podarilo vypraviť aj viacerých, aj s fanúšikmi. Hlavne na tie dôležité a záverečné zápasy na konci jesene alebo sezóny, kde bola aj kapustnica, s nami vycestovali aj fanúšikovia. Alebo keď nás ide na zápas len osem a máme miesto, tak dvaja fanúšikovia sa prídu pozrieť. Niekedy však máme aj opačný problém, že musíme nejakých hráčov nechať doma, pretože sa nezmestia do áut. Výjazdy prebiehajú tak, že hodinu a pol pred zápasom vyrážame do Banskej Bystrice. Zostavu vieme už vo štvrtok.
Chcel by som od nás vyzdvihnúť Pavla Kajdu, pretože chodí na všetky zápasy ako šofér, aby si ostatní mohli dať nejaké to pivko. Bez neho by to išlo s problémami. Nikomu sa nechce šoférovať, najmä keď hráme v piatok večer alebo v sobotu poobede, ale on je vždy ochotný vo všetkom. Máme dokonca aj jedného hráča, ktorý dochádza až z Hybe.
Máte aj nejakú zaujímavú historku z ciest na zápasy do Banskej Bystrice, alebo samotných zápasov?
Samozrejme, historky máme. Najmä tie cesty domov zo zápasov nám niekedy trvajú tri – štyri hodinky. Všelikde sa cestou zastavíme a tak. Všetko je to o tej partii. Keď idú s nami aj fanúšikovia, tak ich je počuť najmä v druhom polčase, keď už majú za sebou dáke to pivko. Keď sa už viac osmelia, tak nás ženú dopredu aj pokrikmi.
Tak to by ste sa na nejaký dôležitý zápas, napríklad v prvej lige, nazbierali spolu s fanúšikmi aj za autobus, nie?
Mali sme také plány ešte v V. lige. Boli zápasy, kedy sa nazbieralo viac áut a fanúšikov. Neviem, či by sme naplnili autobus, ale bolo by to zaujímavé.
Máte aj hráčov, ktorí sú menej zodpovední a po piatkovej noci zaspia a nedostavia sa na zápas?
Vieš čo, ani nie… Akí sú, takí sú, ale do auta ich naložíme a idú.
V autách im hrá Verona, v Bystrici sú spokojní
Máte medzi sebou hráčov, ktorí hrávali alebo hrávajú aj veľký futbal?
Polovica až trištvrte mužstva hráva aj veľký futbal u nás za Liptovskú Lužnú v 6. lige. Dvaja chalani, ktorí dochádzajú z Ružomberka, hrávajú za Černovú.
Hrávate malý futbal aj mimo súťažných zápasov?
Hlavne keď sa nehrá súťaž, tak v lete a v zime chodievame každú sobotu večer do haly.
Aké najväčšie úspechy sa vám doposiaľ podarilo dosiahnuť?
Tak každý rok, odkedy sme sa prihlásili, sa nám podarilo vyhrať súťaž, v ktorej sme hrali. V Bystrici sme vyhrali napríklad posledný Kamarát Cup.
Aké sú vaše ambície do nasledujúcej, ale aj do budúcich sezón?
Ak ostaneme v 2. lige, tak ciele sú tie najvyššie. Ak budeme hrať 1. ligu, tak sami nevieme, do čoho pôjdeme. Tam sú už tie mužstvá kvalitné, čo sme si vyskúšali na turnajoch, na ktorých sme sa stretli. Tá kvalita 1. ligy je už o niečom inom.
Máte v tíme nejaké zaujímavé rituály, alebo špeciálne nepísané či písané pravidlá?
Keď hráme v sobotu, tak niektorí si musia po piatku „napraviť“. V autách počúvame iba Veronu (smiech). Na to sme si v posledných rokoch zvykli a tak sa nalaďujeme na zápasy.
Ktorý zápas vášho tímu je historicky najpamätnejší a nikdy naň nezabudnete?
Podľa mňa, asi ten úplne prvý. Nevedeli sme, čo nás v V. lige čaká. Hrali sme proti RWA a vyhrali sme vtedy 12:0. Na tento zápas spomíname tak najviac viacerí. Pamätáme si ho najmä preto, lebo sme ešte nevedeli do čoho ideme. Aj rozhodcovia nás napomínali za pravidlá, ktoré boli pre nás nové. Boli sme v pomykove či už z pravidla o štyroch sekundách, alebo o malej domov.
Ako hodnotíte organizáciu súťaží malého futbalu v Banskej Bystrici?
My sme boli vždy spokojní. Vedenie súťaží robí čo môže. Nikdy sme nemali výhrady voči rozhodcom alebo organizácii.
Aké zmeny, alebo novinky by ste privítali v súťažiach malého futbalu v Banskej Bystrici?
Možno by sme privítali zmenu v tom, že keď je v súťaži viac mužstiev, tak hrajú proti sebe len jeden vzájomný zápas za sezónu, čo mi príde trochu nespravodlivé. Nám sa najviac osvedčil systém s desiatimi mužstvami v súťaži, kde sa odohrali dva vzájomné zápasy s každým mužstvom. Čiže podľa nás by bolo trochu spravodlivejšie, keby tých súťaží bolo možno viac a v každej by hralo zhruba 10 tímov. Ale toto je jediná taká vec, čo by sme možno upravili. Čo sa týka rozhodcov, aj ľudí a mužstiev z Bystrice, všetci sú ku nám priateľskí, čiže žiadny problém.
Aktuálne prebieha prihlasovanie mužstiev do súťaží. Čo by ste odkázali chalanom, ktorí sa rozhodujú alebo váhajú, či sa prihlásiť do budúcej sezóny?
Odkázali by sme im, nech to skúsia, nič za to nedajú, najmä keď sú z Banskej Bystrice a okolia. My dochádzame 50 kilometrov a tak nás to chytilo, že nás to stále baví a dúfam, že budeme hrať ešte dlhé roky.
Samozrejme, v mužstve musí byť jeden človek, ktorý rieši či už zostavu, alebo financie. Jeden to musí vždy organizovať.
Ako skladáte mužstvo do novej sezóny?
My máme každý rok 15 hráčov a pred každou sezónou sa vždy každý vyjadrí, či bude pokračovať, alebo nie. Keď nám napríklad dvaja povedali, že sa im už nebude dať pokračovať, tak sme automaticky doplnili mužstvo o dvoch nových hráčov. My pochádzame z dosť veľkej dediny. Je tu veľa mladých chalanov, ktorí vedia, že hrávame. Čiže vždy sa nájdu nejakí adepti, ktorí chcú prísť doplniť náš tím. Podľa mňa je široký káder základ.
Naj tímu
Najväčší zabávač: Miroslav „Ľamorik“ Veselovský a Lukáš Kajda. Im býva väčšinou v sobotu „divne“. My ostatní sa na nich tak najviac smejeme.
Najtechnickejší hráč: Maximilián Črep. On je dosť mladý. Hrával v mládežníckych kategóriách v Ružomberku a v Liptovskom Mikuláši. Vidno na ňom, že tréningy robia svoje. Momentálne už ale hráva veľký futbal za nás, za Liptovskú Lužnú.
Najhoršia dochádzka: Roman „Zichy“ Zicher. Ale jeho horšia dochádzka nemá nič spoločné s nezodpovednosťou. Práve naopak. Narodila sa mu dcérka, prerábal dom. On je aj náš ekonóm a administrátor. Tieto povinnosti si splnil na jednotku.
Najlepší kanonier: Jednoznačne Andrej Glemba. On je aj technický, aj rýchly. Hlavne má rozum. Vyhliadli si ho aj na skúšku do tímu Ridop MIBA Banská Bystrica. Andrej vyhral posledné tri roky súťaž strelcov. Keď je pred bránou, vie presne, čo má s loptou spraviť.
Terč vtipov: Martin „Maňo“ Kovalčík. On pochádza z Ružomberka a hráva proti nám aj veľký futbal za konkurenčné mužstvo, čiže si ho vždy tak doberáme, či idú vypadnúť a podobne.
Najväčší nervák: To som ja (Juraj Soják). Ja to vždy tak emotívne prežívam. Najmä keď sa prehráva, vtedy niekedy poviem aj niečo, čo neskôr oľutujem. Je to preto, že nerád prehrávam.
Kto trávi najviac času pred zrkadlom: Miroslav „Melko“ Samolej. On bol vždy vyčesaný, vygélikovaný. Ale pred dvomi mesiacmi o to prišiel, prehral stávku a musel ísť „dohola“. Nikto neveril, že to spraví, ale spravil. Na vlasy si dával vždy pozor. Robili sme si z neho srandu kvôli tomu, že sa bál hlavičkovať.
Legenda tímu: Dávid „Píšťalka“ Chlepko. Prečo, to vieme iba my. On aj sám seba nazýva legendou.
